Prečo sa obetujeme

Asi každá z nás v živote zažije obdobie, keď sa musí postarať o deti, muža alebo starnúcich rodičov. Asi každá z nás v živote zažije obdobie, keď sa musí postarať o deti, muža alebo starnúcich rodičov. Schopnosť nezištne sa postarať o druhých je prirodzene zakorenená v ženskom pokolení. Bez nej by ľudstvo nebolo schopné prežiť. Náš svet by nemohol fungovať, keby sme neboli schopné vstávať v noci k plačúcim bábätkám alebo opatrovať chorých príbuzných. Za takúto službu neočakávame nijakú odmenu, vykonávame ju samozrejme, často dokonca s radosťou. Ženy, ktoré sa o niekoho starajú, sú často psychicky vyrovnanejšie ako tie, ktoré žijú len samy pre seba. „Schopnosť dávať bez nároku na odmenu je prirodzená ženská vlastnosť,“ tvrdí etikoterapeutka Beata Hlohovská a dodáva, že táto vlastnosť nemá nič spoločné s obetavosťou. Rozdávať starostlivosť s láskou, len preto, že nás teší pomáhať druhým, je jedna vec a obetovať sa na úkor vlastného zdravia a potrieb druhá. Žena, ktorá sa obetuje, ide za hranice svojich možností, a preto očakáva za svoju službu nejakú odmenu – chce, aby ju niekto pochválil, dal jej najavo, že ju má rád. A potom je sklamaná, keď ju nik neocení. Naopak tá, ktorá rozdáva starostlivosť prirodzene a nezištne, bez toho, aby ničila seba samu, je spokojná. Tento dôležitý rozdiel delí nás ženy na zatrpknuté chuderky, ktoré sa zodierajú pre blaho druhých, a na úspešné osobnosti, ktoré bez problémov vychovajú kŕdeľ detí, postarajú sa o senilnú babičku a popritom sa ešte stihnú tešiť zo života.

Kde sú príčiny
„Pre ženy, ktoré sa príliš obetujú, je charakteristické, že neustále uprednostňujú potreby iných pred svojimi. Je pre ne ľahšie obetovať sa pre druhého, ako sa niekomu postaviť alebo stáť na vlastných nohách,“ tvrdí psychologička Zuzana Podkonická. „Dokážu sa lepšie vyrovnať s tým, že sú vyčerpané, že nemajú na seba čas, že rozmýšľajú nad problémami iných, ako s tým, že by mali byť samy sebou, presadzovať sa a možno byť v neistote, riskovať konflikt alebo stáť na vlastných nohách.“ Aj podľa Beaty Hlohovskej by žena, ktorá sa dostala do pozície prehnane obetavej matky, partnerky alebo dcéry, mala hľadať príčinu vo svojom vnútri. Podľa nej sa takto správajú nevyzreté osobnosti, ktoré nemajú kladný vzťah samy k sebe. „Ak nemám rada seba samu, potrebujem zvonka nejakú spätnú väzbu, ktorá by mi potvrdila vlastnú hodnotu,“ vysvetľuje Hlohovská. „Keď sa obetujem, automaticky očakávam, že túto väzbu dostanem.“ Problém je, že pochvala v takýchto prípadoch väčšinou neprichádza.
Ľudia neradi chvália niekoho, kto sa so zaťatými zubami obetuje pre druhých. Inštinktívne cítia, že takýto postoj k životu nie je správny, hoci spoločnosť obetavosť často prezentuje ako pozitívnu vlastnosť. Obetavec nešíri okolo seba príjemnú atmosféru, a tak namiesto toho, aby ostatní k nemu prilipli, paradoxne, od neho utekajú. A to ho ešte viac utvrdzuje v tom, že si musí ruky-nohy zodrať, aby si zaslúžil lásku svojich blížnych.

Obetavosť ako tyrania
V extrémnych prípadoch môže obetavosť prerásť do tyranie. Postihnutá osoba robí za druhých aj to, čo by nemusela, len aby posilnila väzby medzi sebou a svojimi blízkymi. Podvedome túži po tom, aby ju potrebovali, aby boli od nej závislí a čo najviac ju milovali. A tak obskakuje svoje deti, manžela, rodičov, každého, na kom jej záleží, do roztrhania tela. Svojim najbližším tak lezie na nervy a sa od nej ešte viac odťahujú. Tento kolotoč nemá konca-kraja a v niektorých rodinách pretrváva aj celé desaťročia.
Beata Hlohovská nám vyrozprávala príbeh svojej sedemdesiatpäťročnej klientky, ktorá takýmto spôsobom tyranizovala nevestu: „Pani prišla za mnou s tým, že má za sebou hrozný život. Zodrala sa, aby postavila štyri domy pre svoje deti. Muž jej zomrel, takže všetko bolo len na nej. Teraz žije so synom a s nevestou a tá je taká nevďačná, že jej ani neodzdraví. Vôbec spolu nekomunikujú, hoci ona sa snaží vo všetkom jej pomáhať.“
Pravda však bola taká, že neveste sústavne neprimeraným spôsobom zasahovala do súkromia. Chodievala za ňou do kuchyne a kontrolovala všetko, čo varila. Bez opýtania jej ukladala veci v skriniach do stĺpikov. Nevesta z nej bola zúfalá, aby si ako-tak ustrážila posledný kúsok súkromia, prestala so svokrou komunikovať. Situácia v rodine sa mohla zlepšiť len v prípade, ak si staršia pani uvedomí, že urobila chybu. To si vyžadovalo niekoľko terapeutických sedení, najprv osamote, neskôr spolu s nevestou. Dnes je ich vzťah vraj o poznanie lepší, no všetkým zúčastneným to dalo poriadne zabrať.

Obetovala sa a on ju opustil
Veľmi smutné bývajú prípady žien, ktoré sa obetovali pre partnerov, ktorí ich napokon opustili. Štyridsaťpäťročná Lenka žije sama v prenajatom byte a hoci má vysokoškolské vzdelanie, živí sa ako opatrovateľka v Rakúsku, kde sa stará o osemdesiatpäťročnú babku, ktorá ju sekíruje od rána do večera. Jej bývalý manžel pracuje ako euroúradník v Bruseli. Dvadsať rokov sa mu starala o domácnosť, vychovávala ich spoločnú dcéru a sama si nič nedopriala. Ani nové šaty, ani kozmetiku, ani posedenia s kamarátkami. Napokon, v cudzine, kde posledné roky žila, ani nijaké nemala. Manžel si napokon našiel v práci milenku, kvôli ktorej sa s ňou rozviedol. Vraj si už nerozumel so ženou, ktorá zakrnela v domácnosti a podľa neho sa vôbec nerozvíjala. Po rozvode sa Lenka vrátila na Slovensko. Občas ju navštevuje dcéra, ktorá študuje v Bruseli. Keďže domácou paňou sa stala hneď potom, ako získala vysokoškolský diplom a vo svojom odbore nemala žiadnu prax, prihlásila sa do agentúry, ktorá dohadzuje slovenské opatrovateľky rakúskym klientom. Osud ju zavial k starej panej, ktorá od nej vyžaduje nadštandardnú obetavosť. Robí jej nielen opatrovateľku, ale aj spoločníčku, kuchárku, upratovačku.
Lenka sa zasa obetuje. Tentoraz nie pre rodinu, ale pre cudziu osobu. Je to len náhoda? Podľa Beaty Hlohovskej náhody v takýchto prípadoch neexistujú. Keď obetavec stratí toho, pre koho sa obetoval, nájde si nový objekt:
„Niektoré obetavé ženy v strednom veku, ktoré opustil manžel, si nájdu mladších partnerov, o ktorých sa chcú starať tak, ako boli zvyknuté v predchádzajúcom vzťahu. A potom sa čudujú, že to vôbec nefunguje.“ Láska medzi mužom a ženou nemôže nikdy fungovať na princípe obetavosti, ktorý ruší krehkú rovnováhu medzi dávaním a prijímaním. Ak je partnerstvo dlhodobo v nerovnováhe, skôr či neskôr zaručene skolabuje.

Všetko pre deti
Asi najťažšie je rozlíšiť hranice medzi prirodzenou starostlivosťou a obetavosťou vo vzťahu k deťom. Ruku na srdce, ktorá z nás by pre ne nechcela to najlepšie? Ak sa taká žena niekde nájde, ostatní ju označia za krkavčiu matku. Navyše deti bývajú rôzne – niektoré sú už odmalička samostatné, iné si vyžadujú o niečo viac starostlivosti, kým sa postavia na vlastné nohy. Podľa Beaty Hlohovskej je podstatné, aby matka nerušila prehnanou starostlivosťou osobnostný vývoj dieťaťa. „Niekedy musíme byť trpezlivé, nechať dieťa, nech si splní svoje úlohy, aj keď vieme, že my by sme to zaňho urobili rýchlejšie a lepšie.“ Múdra matka vie, že musí nechať dieťa žiť vlastný život. Možno sa v procese učenia neraz popáli, ale inak to nejde, ak chceme, aby z neho vyrástol samostatný jedinec. Napokon, heslo „ži a nechaj žiť“ by malo byť inšpiráciou pre každého obetavca. Ľudia, ktorí sa ním dokážu riadiť, nemusia nikdy pochybovať o tom, že ich druhí majú radi. Láska k nim prichádza bez námahy, akoby sama od seba.

Môže za to spoločnosť
Podľa Zuzany Podkonickej obetavosť nie je len vrodená vlastnosť. Vedie nás k nej výchova, vzor, ktorý sme odpozorovali od rodičov, náhľad na úlohu ženy vo svete. „Aj keď sa to pomaly mení, na Slovensku ešte v mnohých rodinách prevláda názor z minulosti, že žena je tá, ktorej hlavnou úlohou je obetovať sa, starať sa o druhých, prispôsobiť sa a byť silná. Od útleho detstva dostávame od spoločnosti odkazy, ako by sa dievča či žena mali správať a ako nie,“ myslí si psychologička. Etikoterapeutka Beata Hlohovská dodáva, že prehnane obetavé zvyknú byť aj ženy, ktoré v detstve získali dojem, že si musia zaslúžiť lásku rodičov usilovnosťou alebo dobrými známkami. Dospelí v nich v detstve vypestovali dojem, že láska, ktorú dostanú od druhých, nie je samozrejmá, že si ju treba niečím zaslúžiť.

Kde sú hranice?
Hranica medzi zdravou starostlivosťou a obetavosťou môže byť podľa Zuzany Podkonickej u každej ženy trochu iná: „Je to veľmi individuálne, ale určite netreba prekračovať hranice, keď sa žena prestáva cítiť dobre a ohrozuje svoje vlastné psychické a fyzické zdravie.
Tiež by si mala uvedomiť, že ak ochorie, nebude mať energiu pomáhať svojim blízkym.“ Etikoterapeutka Beata Hlohovsklá odporúča ženám urobiť si malý test:
„Keď prídete z práce unavená, nepustite sa hneď do varenia alebo upratovania, ale najprv si oddýchnite. Vezmite si obľúbenú knihu a ľahnite si na gauč. Ak to dokážete urobiť bez výčitiek svedomia, že ste niečo zanedbali, je všetko v poriadku. Keď vás prevalcujú pocity viny, je najvyšší čas sa nad sebou zamyslieť.“

Čo si myslíte o obetavosti
Podľa online ankety, ktorú sme uverejnili na webe www.zena.sme.sk, pokladá 61 % respondentov obetavosť za potrebnú vlastnosť, ale len vtedy, ak obetavec nezničí sám seba. Viac ako tretina – 37 % si myslí, že ide o peknú vlastnosť, ktorá svedčí o pevnom charaktere. Len 2 % opýtaných uviedli, že obetavosť je podľa nich nepochopiteľná charakterová črta, lebo v prvom rade by mal byť zodpovedný každý sám za seba. Pokiaľ ide o hranice, za ktoré by obetavosť nemala zájsť, ide o individuálnu záležitosť. 48 % respondentov sa napríklad v rodine zapojí do domácich prác, aj keď bojuje s únavou. Rovnaký počet opýtaných uviedol, že ak sú unavení, dohodnú sa s ostatnými členmi rodiny, že si svoj podiel odpracujú neskôr. 15 % nechá bez výčitiek svedomia pracovať za seba svojich blízkych.